Poludnica

Renkontiĝo de E-vojaĝantoj

Enkonduko Aktualaĵoj Interesaĵoj Kalendaro

Veľký Choč

Madagaskaro E

Madagaskar SK

Zlatý stôl

Skandinavio

27-a MKR

Veľká Rača

Vysoké Skalky

Ruĝa Monaĥejo

Kriváň

Eliášovka

Bickle al UK

101-a UK Nitro

Čantoryja

Kapra ŝtono

Busov

Minĉol (Ĉergov)

Dubeň

Jubilea skikuro

Dunajec

Madagaskar – červený ostrov

I. časť

Úvod, Antananarivo, Móric Beňovský, Antsirabe

Z esperanta preložil autor

2016 Madagaskar I. 

Cestovať na štvrtý najväčší ostrov sveta – Madagaskar – odporúčam len ľuďom, ktorí:

- radi cestujú,
- túžia po dobrodružstvách,
- majú radi ľudí bez ohľadu na ich sociálnu situáciu,
- sú všetkojediaci a nie sú vyberaví v jedle,
- nemajú sladkú krv (aby sa nestali mucholapkami),
- nie sú vyplašení z kníh, článkov a diplomatických informácií (hlavne francúzskych) o ostrove,
- akceptujú dopravu na ostrove,
- nemajú koloniálne gény,
- sú schopní rozumieť životnému štýlu domácich,
- preferujú tropické horúce počasie pred novembrovou čľapkanicou v Žiline,
- majú radi zvieratá,
- vedia, že nie každý návštevník dostane maláriu a besnotu,
- prahnú po spoznaní nádhernej prírody.

Je všeobecne známe, že na Zemi už bolo všetko objavené a už všade niekto bol. To je len čiastočná pravda, pretože ja som nebol v mnohých častiach sveta našej prekrásnej planéty. Preto ja a iní cestovatelia si želáme spoznať ľudí a ich krajiny, aby sme lepšie rozumeli svetu. Pochopiteľne, že je veľa ľudí, ktorí sa rozhodli cestovať po reklame cestovných agentúr a nevedia prečo cestujú. Vďaka individuálnym organizátorom môžete cestovať mimo oficiálne cestovné agentúry. Také šťastie mala aj naša skupina cestovateľov, ktorá 13. novembra 2016 letela z Budapešti cez Istanbul a Maurícius do hlavného mesta Madagaskaru - ANTANANARIVA, ktoré domáci volajú TANA. Medzinárodné letisko Ivato nie je veľké a priamo na ňom sme dostali víza za 27,- €. Náš domáci sprievodca Dr. Richard Jean Rakotobe nás čakal a privítal s fľaškami originálneho chutného vanilkového rumu. Cestujúc na hotel je vidieť súčasný život na ostrove. Veľa ľudí (na ostrove žije 22 miliónov obyvateľov), zväčša mladých, veľmi hustú dopravu, ázijskú architektúru, kde sa miešajú chatrče chudobných s vilami boháčov, život na ulici, množstvo obchodov a predávajúcich (hovorí sa, že na Madagaskare je viac predavačov ako kupujúcich), pouličné manufaktúry a špecialistov remeselníkov, pyšné banky, tropické rastliny, chýbajúcu kanalizáciu – všetko je ako v Ázii, len geograficky patrí do Afriky. Porovnanie s Áziou nie je náhoda, pretože pôvodní obyvatelia pochádzajú z Indonézie, na ostrov prišli začiatkom nášho letopočtu a neskoršie prišlo niekoľko kmeňov z Afriky. V tom momente, keď sme zastali pri hoteli Sole, zjavilo sa niekoľko pouličných predavačov a ponúkali svoj tovar. Belosi, ktorých tu prezývajú vazo, sú pre domácich symbolom bohatstva. Po dlhom lete sme večerali v peknej reštaurácii hotela Chalet des roses tradičné jedlo – biftek zo zebu. Vtedy som ešte nevedel, že vo všetkých reštauráciách budú ponúkané bifteky zo zebu a po niekoľkých dňoch si budeme želať byť vegetariánmi. O reputáciu biftekov sa postaral o niekoľko dní jeden Číňan v meste Ranohira, ktorý pripravil chutný a lacný biftek.

Prvá noc v Antananarive pre niektorých z nás bola nezvyčajná. Okrem toho, že na izbách bolo horúco, klimatizáciu predstavoval len jeden stropný ventilátor a chýbali okná, obťažoval nás hmyz. Raňajšia exkurzia na ulicu Mórica Beňovského viedla cez hustú mestskú dopravu a prepchatými ulicami. Priamo na uličnej tabuli je francúzsky napísané jeho meno, dobrodruh a dátum 1772 – 1786. V týchto rokoch pôsobil M. Beňovský na Madagaskare. Nad tabuľou je maďarská uličná tabuľa z Budapešti. Vedľa na múre je iná tabuľa, poľského pôvodu, kde je portrét Beňovského, roky jeho života 1741 – 1786, poľské a anglické informácie, že bol poľský a maďarský magnát. Žiadna zmienka, že sa narodil na Slovensku. Slováci sa veľmi nezaujímajú o svojho známeho rodáka. Posledné roky organizuje Vladimír Dudlák expedície na Madagaskar s cieľom nájsť jeho hrob.

Po malej exkurzii v hlavnom meste sme cestovali na juh do mesta Antsirabe. Cestujúc náhornou vysočinou sme videli krajinu so zaujímavými vrchmi a ryžovými poľami, kde pracovalo veľa ľudí. Prvé skúsenosti s madagaskarskými cestami boli prekvapivé, pretože cesta je hlavná, ale kvalita nevysoká. Náš mercedes dosahoval priemernú rýchlosť 30 – 50 km/hod. Vďaka tomu sme mohli fotografovať a filmovať krajinu a dediny vedľa cesty. V tejto časti krajiny sú stavané z tehál alebo z blata dvojposchodové domy prikryté suchou trávou. V mestečku AMBATOLAMPY sme navštívili manufaktúru, kde spracovávajú hliníkový odpad. Tu hliník tavia a odlievajú rôzne hrnce, ktoré je vidieť v celej krajine. Malé manufaktúry sú tradičným miestom, kde sa vyrábajú rôzne tovary. V ANTSIRABE sme navštívili manufaktúru, kde spracovávajú rohy zo zebu do formy príborov, šperkov a iných vecí. Nocovali sme v jednoduchom ale čistom a príjemnom hoteli takého istého mena ako mesto a tešili sme sa na naše ďalšie ciele TSINGY a BAOBABY.

 

II. časť

Baobaby, Tsingy

2016 Madagaskar II.

Krajina v centrálnej planine Madagaskaru je tvorená vrchmi a hlbokými dolinami. Vrchy sú zväčša bez stromov a ich neustále odstraňovanie spôsobuje eróziu a vysychanie vodných prameňov. Vedľa cesty je vždy vidieť horiace trávniky a lesy. Pastieri vypaľovaním pripravujú územie pred obdobím dažďov. Čierne kmene stoja ako výkričníky, ktoré upozorňujú ľudí na ekologickú katastrofu. Obyvatelia bez pomoci medzinárodného spoločenstva nie sú schopní riešiť ekologický problém. Výsledkom vypaľovania sú hlboké jazvy vo svahoch.

Pre zahraničných návštevníkov Madagaskaru je normálne vidieť dedinčanov, ktorí pracujú na ryžových poliach a pasú zebu. Neobvyklý pohľad je, ak vidíte dedinčanov ryžovať zlato priamo vedľa svojej dediny. To sme videli na rieke DABOLAVA. Veľa dedinčanov stálo v rieke a premývalo piesok v ryžovacích panviciach. Iná skupina obyvateľov stála na veľkom bralisku v rieke, drvila skaly a potom premývala zlatonosný piesok. Zlato ryžujú celé rodiny. Na rieke a vedľa nej pulzuje normálny život. Ženy okrem zlatokopeckých prác priamo na mieste varia jedlá, perú prádlo a starajú sa o deti. Podľa oblečenia sú chudobní. To je všeobecná charakteristika Madagaskaru. Ostrov je bohatý na nerasty a drahokamy, ale spoločnosť je chudobná.

Pod náhornou planinou je mesto MIANDRIVAZO, ktoré je druhým najteplejším miestom na Madagaskare. Zo západného smeru sme sa otočili na juh a pokračovali vedľa veľkej rieky TSIRIBIHINA. Krajina je suchá a na štrkovom povrchu rastú rozptýlené tropické rastliny. Tiež sa zmenila dedinská architektúra, domy sú prízemné s jednou miestnosťou. Krajina sa znovu zmenila za obcou MALAIMBANDY, kde sme opäť cestovali na západ. Je tu viditeľné poľnohospodárstvo na vysokej úrovni s mnohými poľami ryže, zeleniny a ovocné sady. Na pravej strane bolo vidieť vysoký fabrický komín. Pýtali sme sa domácich, aká je to fabrika? Jeden dedinčan s inteligentnými očami odpovedal:


To bol cukrovar, ktorý postavili ázijskí investori. V ňom spracovávali cukrovú trstinu. Robotníci štrajkovali za vyššiu mzdu. S vedením fabriky sa nedohodli a robotníci zdemolovali a rozkradli celú technológiu. Bohužiaľ naša vláda sa len pasívne pozerala.


Pred hlavným mestom regiónu MORONDAVOU sme videli prvé baobay, ktorých siluety sa kúpali v červenom svetle zapadajúceho slnka. Lepšie a podrobnejšie sme mohli vidieť baobaby nasledujúci deň. Niekoľko kilometrov od Morondavy je aleja baobabov. Tieto impozantné stromy sú hrubokmenné fľaškového tvaru (do 10-metrového priemeru) dorastajúce do 30 m so širokou korunou. Stojac pod nimi sa človek cíti ako zrnko piesku. Sú fotogenické a všetci ich fotografovali, či už fotoaparátmi alebo mobilmi. Dedinčania predávali plody baobabov, ktoré sú dlhé 20 – 40 cm a široké 15 cm. Kapsulovitá tobolka je drevnatá a obsahuje mnoho hnedých zrniečok a kyslastosladkú dreň. Dedinské spoločenstvo má predajňu, kde predávajú produkty z baobých plodov. Pochopiteľne, že vzhľad baobabov s obrátenými koreňmi (ich konáre sa podobajú koreňom) je základom pre vieru Malagasov, že sú to posvätné stromy. Pozerajúc na samostatne stojaci baobab som dlho nemohol zistiť, čo mi pripomína. Počúvajúc francúzskych návštevníkov som si spomenul na baobab z „Malého princa“ od Antoine de Saint-Exupéry.

Od aleje baobabov sme cestovali džípmi na sever od Morondavy zlými lesnými cestami priamo k rieke Tsiribihina. Prímorská rovina je zväčša vypálená a len niekoľko stromov a jednotlivých baobabov stojí v skľučujúcej krajine. Odkrytý terén je červený a stačí malý dážď aby cesta bola nepriechodná. Rieka TSIRIBIHINA je široká a hnedá. Na nej neexistujú mosty. Doprave slúžia jednoduché kompy. Nimi sme sa plavili do mesta BELO SUR TSIRIBIHINA. Plavenie bol silný zážitok. Nalodenie a konštrukcia kompy z dvoch člnov s dvoma „dýchavičnými“ motormi vyzeralo ako z obdobia pred dvoma storočiami. Druhá plavba na kompe bola na rieke MAMANBOLA. Na jej pravom brehu je dedina Belopaka, kde je turistická základňa s dobrým ubytovaním, reštauráciou a službami.

18. novembra 2016 v piatok ráno sme pripravili výpravu do špeciálneho Národného parku TSINGY. V noci pršalo a naši šoféri a sprievodcovia boli plní obáv. Cesta do Národného parku je jednoduchá, ktorá vedie cez džungľu a savanu. Blížilo sa obdobie dažďov a prašná cesta sa po niekoľkých minútach lejaku môže zmeniť na nepriechodnú červenú blatistú brečku. Vzdialenosť do Národného parku nie je dlhá, len 16 km, ale my sme cestovali 2 hodiny. Okrem našich dvoch džípov cestovali iné štyri. Ak niektorý džíp zapadol do blata, všetci museli zastať a pomáhať. Znovu sme videli malé dedinky s mnohými deťmi, pre ktoré naše problémy s blatom boli dobrým divadlom. Lesy okolo dedín boli stále vypálené. Na zhorenej zemi bolo veľa bielych ulít slimákov. Nestihli ujsť pred ohňom.

Vchod do parku predstavuje len jedna tabuľa, na ktorej sú nakreslené trasy exkurzií. Národný park Tsingy je jedinečný krasový región, ktorý sa rozprestiera na ploche 723 km². V roku 1990 bol zapísaný do Svetového dedičstva a Národný park bol vytvorený v 1997. Najzaujímavejším objektom Národného parku je jeho reliéf, ktorý je tvorený mnohými veľmi ostrými vápencovými škrapmi, hlbokými priepasťami, chodbami a jaskyňami. Spolu tvoria kamenný labyrint. Ťažko prístupné priestory chránia živočíchov a rastliny. Doteraz objavujú vedci nové druhy. V literatúre je zmienka o 13 lemúroch, 94 vtákoch, 15 netopieroch, 22 obojživelníkoch a 66 plazoch. Žije tu fosa dlhochvostá (Cryptoprocta ferox), niekedy nazývaná aj fosa madagaskarská, najväčší pozemský mäsožravec na Madagaskare. Z väčšej časti živočíchy a rastliny s endemitmi.

Cez národný park vedie niekoľko chodníkov. Ženská časť našej skupiny bola šokovaná, keď vedúci vysypal z batohu alpinistické pomôcky. Naša cesta bola zaistená (horolezci používajú buď taliansky výraz via ferrata alebo nemecký klettersteig), ktorú esperantský horolezci volajú viaferatao. Zaistená cesta v Tsingách je kvalitná a bezpečná. Je tvorená prírodnými a umelými stupmi (vápencovými a železnými), chytmi, železnými rebríkmi a kovovými lanami. Prešli sme džungľou a vošli sme do kamenného miesta, cez ktoré vedie chodníček cez úzke koridory v ktorých rastú liany. Z času na čas sme videli hada, vtáka a prvý krát aj lemúrov deckenovu sifaku (Propithecus deckenii). V horúcom počasí sme liezli hore. Niektoré skaliská sú vysoké do 70 m. Na jednom vrchole je z dreva postavená malá rozhľadňa. Pred nami sa odhalila neuveriteľná krajina s podivuhodnými skalami modelovanými vodou. Všetci sme sa potili a veľa pili. Slnko bolo v nadhlavníku a nikde nebol tieň. Ťažko som dýchal a priložil som moje horúce čelo k skale, ktorá nebola studená, ale studenšia od môjho čela. Ivan už oznamoval, že mu chýba voda. Vedľajšiu rozhľadňu dosiahli len niektorí z nás. Nikto z nás vo svojom živote nevidel takú divnú krajinu. Nasledoval jednoduchý most, ktorý visí na železných lanách medzi dvoma útesmi. Prvá šla Majka, pod ktorou sa most nebezpečne rozhojdal. Pomaly postupovala k druhému útesu. Postupne prešli aj ostatní. Potom sme zostúpili do priepasti. Dole v priepasti je chodba, kde sme prechádzali štvornožky. Krátka prestávka v našej exkurzii bola dôležitá pre občerstvenie. Pili sme a trochu jedli. Aj tu bolo horúco, ale slnko na nás tu nepražilo. Za chodbou sme vošli do monumentálneho priestoru, ktorý sa volá Katedrála. Vertikálne útesy sú tak vysoké, že obloha je takmer neviditeľná. S Ivanom sme diskutovali o jaskyniarskych možnostiach. Naozaj, tu musí byť množstvo podzemných priestorov – jaskýň a priepastí. V jaskyniach je vidieť krasovú výzdobu. Z priepasti sme znovu vystúpili do inej chodby. Liany a korene stromov spolu s inými rastlinami sú peknou prírodnou kulisou v ktorej sú vtáky a lemúry. V skalách je vidieť fosílie. Náš vedúci vysvetľoval genézu Tsingy. Podľa neho, vápencové plató v prahistórii bolo atakované kyslými dažďami, ktoré padali z oblohy po erupcii vulkánu. No, my sme videli tiež horizontálnu eróziu, ktorú mohol vytvoriť len aktívny vodný tok. Určite by tu jaskyniari našli raj a budú môcť objasniť, kde je počas lejakov odvádzaná voda. Po alpinistickej exkurzii sme sa rýchlo vrátili k džípom, pretože hrmenie sa ozývalo už blízko a bolo vidieť blesky. Vracajúc sa na základňu sme mali šťastie, pretože pršalo len trošku a hroznú cestu sme prešli bez problémov s blatom.

 

III. časť

IMARIVOLANITRA

2016 Madagaskar III.

22. novembra ráno v Amabalavao bol pred nami problém. Museli sme rozdeliť naše veci na dve časti. Jednu, ktorá ostane v meste a druhú, ktorú si vezmeme na trojdňový pochod. Po inštrukciách nášho sprievodcu Marcellina Randrianona, sme na dvoch džípoch začali turistické dobrodružstvo. Na Madagaskare je najvyšším vrchom Maromokotro (2.876 m) v pohorí Tsaratanana na severe ostrova. Pre nás bol zaujímavý druhý najvyšší vrch IMARIVOLANITRA (2.658 m) v pohorí ANDRINGITRA. V literatúre a turistických informáciách je nazývaný ako Pic Boby, ale my rešpektujeme malagaské meno. Meno vyzerá komplikovane, ale pre Slovákov je jednoduché, stačí ho rozdeliť na štyri slová I MARI VOLA NITRA a je ľahko zapamätateľné. I v malagaskom jazyku ImarIvolanitra znamená „blízko pri nebi“. Naše džípy liezli 2,5 hodiny po tradičných madagaskarských cestách 47 km. Približne vo výške 1.500 m nad morom je moderná budova Národného parku Andringitra. Tu sme dostali povolenie na návštevu Národného parku a zaplatili sme sprievodcov a obslužný personál pozostávajúci z kuchárov a nosičov. V Afrike je tradícia, že horolezcov sprevádza veľká skupina domácich, ktorí sa starajú o komfortný pobyt v horách. V budove Národného parku je moderná a pekná expozícia o prírode a ľuďoch žijúcich v pohorí Andringitra. Pozerajúc z horského sedla na reťaz vysokých vrchov sme boli prekvapení. Vrchy tak isto vysoké ako tatranské štíty. Geologicky je Andringitra tvorená starou žulou pochádzajúcou z predkambria. Pohorie je dlhé 100 km a rozprestiera sa na 311 km².

Turistické chodníky sú v madagaskarských horách veľmi dobré. Na začiatku sme pochodovali po svahu, kde boli dva domy domácich. Malagasi sú obchodníci a pochopiteľne, že aj tu bol obchodík s nápojmi. Stopy ľudskej činnosti sú viditeľné vo forme malých vodných kanálikov vedúcich na polia. Zostupujúc k riečke Zomandao sme videli dva vysoké (250 m) vodopády, ktoré sú pre Malagasov sväté - RIAMBAVY (kráľovná) a RIANDAHY (kráľ). Hneď po prejdení dreveného mosta sme sa občerstvili, málo jedli veľa pili. Rieka vymodelovala v skalách obrovské hrnce a tobogány. Vošli sme do nízkej hory kde rastie mnoho rôznych stromov, kríkov a rôznych rastlín. Medzi nimi je madagaskarská kosodrevina, podľa sprievodcov latinský názov je Phylipia tricordada. Nasleduje iné vegetačné pásmo – vresový buš, ktorý sa nachádza len vo vysokých horách nad hranicou lesa. V ňom rastie veľa rôznych druhov tráv. To je už vo výške 2.000 m n.m. Prišli sme na vysokohorské plato Andohariana. Slnko nás grilovalo a my sme sa osviežili v potoku. Odtiaľ už nebola dlhá cesta do základného tábora. Ten je tvorený dvoma kamennými domčekmi prikrytými suchou trávou a trávnik so stanmi. V studených potočných kaskádach sme sa celí umyli a očakávali večeru. Márne, pretože naši vedúci stihli pripraviť len zeleninovú polievku.

Nasledujúci deň bol hlavným dňom nášho pochodu. Našim cieľom bol vrchol hory Imarivolanitra. Už od 6.00 hodiny ráno sme čulo kráčali cez vresový buš ku skaliskám, ktoré sa vypínali pred nami. Medzi skaliskami je veľký strmý žľab. Ním sme liezli hore. Popod skalný previs sme vystúpili do sedla, odkiaľ bolo vidieť náš cieľ. Vyzeral blízko, ale museli sme zostúpiť do dolinky s kryštáľovočistým potokom a znovu vyliezť cez bralá na vrchol. Na vrchole sme boli o 9.00 hod. a zostali sme tu trištvrte hodiny. Na vrchole je kamenná pyramída, ktorá sa podobá mongolskému obu alebo esperantskému obu na Poludnici, na ktorú sme vzali skalku a ktorú položím na budúci rok naň. Pri nej sme sa fotografovali s pekným okolím. Na vrchole bolo príjemne a naši sprievodcovia Martin, Volalahy a Marcellin spievali piesne v malagaskom a francúzskom jazyku. Zostup mal vzdelávací charakter. Sprievodca rozprával a ukazoval nám mnoho zaujímavých rastlín a živočíchov. Pod horou je pseudokrasová jaskyňa, ktorú domáci nazývajú Ambatovody (Zadok). Je pod veľkým skaliskom a slúži počas lejakov ako úkryt. Vzdelávanie pokračovalo tiež po návrate do základného tábora, kde sme jedli. Potom sme si zbalili našu výbavu a pochodovali po vysokohorskom plató. Bohatá príroda pohoria je učebnicou pre profesionálov aj amatérov. Niekoľkokrát sme videli červeného vtáčika Foudia madagascariensis, dlhú a širokú stonožku Mille patte, červeného lietajúceho lúčneho koníka Phymatheus saxosus a chameleónov. Po niekoľkých kilometroch sme prišli do sedla, kde bol iný charakter krajiny. Cítili sme sa ako ľudia, ktorí prišli na inú planétu. Skaly a útesy majú rôzne netradičné formy, horizontálne kamenné roviny s riedkymi tropickými rastlinami. Nakoniec sme stáli na mohutnom horskom prahu, pod ktorým sme videli malebnú krajinu. V doline sú dedinky s poľami a nad dolinou sa dvíha pohorie Tsaranoro s útesmi často navštevovanými alpinistami. Od prahu sme len zostupovali. Chodník sa krútil medzi braliskami a z času na čas išiel popri potoku. Tu sme stretli mladý manželský pár, on bol 15-ročný a ona 14-ročná viditeľne tehotná. Na Madagaskare je zvykom založiť si rodinu počas skorej mladosti. Do tábora Iataranomby sme prišli večer. Posledné slnečné lúče nás zohrievali počas umývania v studenej vode v peknej rieke. Večer sme prežili v botanických a zoologických diskusiách. Noc bola zlá. Niekoľko zebu buntovalo okolo našich stanov a niektorí z nás nemohli spať, pretože črevá si želali prechádzať v peknej hviezdnej noci.

Posledný tretí deň nášho pochodu sa začal výstupom do nevysokého sedla. Svah, ktorým sme zostupovali, bol využitý pastiermi. Niekoľko stád zebu sa páslo na polosuchých pasienkoch. Blížiac sa k dedine sme čoraz častejšie stretávali domorodcov, ktorí šli pracovať na polia. Deti predávali malé ozdoby. Po našom príchode do dediny Morarano nás napadli malé chrobáky, ktoré nás nepichali len sedeli na celom tele. Od tejto invázie nás zachránil náš mercedes, ktorý nás odviezol do Ambalovao.

Rekapitulácia trojdňového pochodu: prešli sme 42 km, vystúpali 1.188 výškových metrov a zostúpili 1.808 m. Našu skupinu tvorili traja hlavní sprievodcovia – Martin Randriantsoa, Volalahy Ramamonjisoa kaj Marcellin Randrianony – a slovenskí turisti – Ivan Demovič, Laco Gancarčík, Vlado Klimeš, Iva Morgošová, Maja Pilková, Renáta Staňová a Jano Vajs.

 

IV. časť

Prírodné parky

2016 Madagaskar IV.Madagaskar je zvláštny ostrov, ktorý má osobitnú geologickú históriu a históriu ľudí tu žijúcich. Ale najzaujímavejšia je príroda Madagaskaru, ktorá má veľký význam pre celé ľudstvo. Pred príchodom človeka na ostrov, na jeho povrchu bol dažďový prales s mnohými endemickými rastlinami a živočíchmi. Človek postupne zmenil povrch ostrova a teraz ostávajú len 3 % (17 000 km²) chráneného územia v prírodných parkoch. Národné parky Madagaskaru spravuje ANGAP (Asociácia madagaskarských národných parkov). V novembri 2016 naša esperantská cestovateľská skupina navštívila nasledovné prírodné parky:

  1. TSINGY DE BEMARAHA
  2. ANDRINGITRA
  3. ANJA
  4. ISALO
  5. ANDASIBE
  6. VAKÔNA

O prvých dvoch som písal v predchádzajúcich častiach správy.

ANJA

je prírodný park, ktorý spravuje miestna obec (Anja Miray Association) a ktorý bol vytvorený v roku 2001 na ploche 30 ha. Prírodný park Anja sme navštívili 25. novembra cestou z Ambalavaa do Ranohiry. Nachádza sa 13 km južne od Ambalavaa. V parku dominujú obrovské napadané skaliská pod pohorím priamo na začiatku doliny. Pod skaliskami sú dva priestory (dá sa povedať jaskyne). Iné priestory pod skalami slúžia ako hroby. Preto je prírodný park pre domácich svätým priestorom. Videli sme dva betsilejské hroby. Anja je domovom lemúrov Kata (Lemur catta). Sú charakteristické dlhým chvostom s čierno-bielymi pruhmi. Je to najrozšírenejší lemúr na Madagaskare a je svetoznámy. Často sú lemúry Kata chované v zoologických záhradách (napr. v českom meste Jihlava, na Slovensku v Spišskej Novej Vsi, Bratislave a Košiciach). V prírodnom parku žijú v skupinách, ktoré vedú samice. Mohli sme fotiť lemúrov Kata v ich prírodnom prostredí. Inými častými živočíchmi sú jašterice, z ktorých v prírodnom parku žijú tri druhy: hnedý Zonosaurus madagascariensis, zelenochvostý (Phelsuma barbouri) a Chalarodon madagascariensis. Niekoľko jašteríc veľmi rýchlo bežalo po holých bralách a chytalo hmyz. Inými lovcami hmyzu sú chameleóni, ktorí používajú svoj dlhý lepkavý jazyk. V prírodnom parku je jazero, ktoré v lete vysychá a slúži ako futbalový štadión. Vlado ironicky dodal:

-          A v dažďovom období sa tu hrá vodné pólo!
-          To nie je možné, pretože s vodou sa objavuje krokodíl, - protirečil sprievodca.

Pretekajúca rieka slúži ako prírodná práčovňa a ženy tu perú prádlo. Na susednom poli rastie maniok (Manihot esculenta), ktorý patrí k základným madagaskarským rastlinám, ktorý jedia ľudia aj zvieratá. Je to vysoký ker s veľkými dužinatými jedlými hľuzami. Z nich vyrábajú múku, my sme ich skúšali jesť surové. Hľuza obsahuje tak veľa škrobu, že sú to vlastne zemiaky trópov. S listami manioku sme sa znova stretli v reštaurácii, kde sme jedli špenát z nich s bravčovým mäsom. Veľmi chutné. Ale či je chutný pečený kliešť plný krvi zo zebu, ktorého sme našli na chodníku, neviem. Odchádzajúc z prírodného parku sme videli kvočku s kŕdľom červených vtáčikov. Ostal som prekvapený, nikdy som nevidel takýto druh kuriatok. Sprievodca všetko vysvetlil. Ten, kto sa dočítal až na toto miesto mojej správy a chce vedieť, prečo sú kurence červené, nech napíše otázku na adresu poludnica83@gmail.com. Prírodný park Anja je často navštevovaný madagaskarskými študentmi. Možno mladá generácia pochopí, akým pokladom je príroda pre Madagaskar. Anja je príkladom ako môže koexistovať človek a príroda. 

ISALO

Do Národného parku Isalo (vytvorený bol v roku 1962) sme cestovali z blízkeho mesta Ranohira. Už ráno bolo horúco a kráčajúc do pohoria sme sa potili. Pochopiteľne, park má suché tropické podnebie. Naše utrpenie nebolo zbytočné. Národný park je známy rôznymi formami terénu, (jurský pieskovec), hlbokými kaňonmi, palmovými oázami a suchými trávnikmi. Nachádza sa vo výške 820 m – 1 240 m n. m. a rozprestiera sa na 81 540 ha na hlavnom severojužnom smere. Na začiatku sme vystúpili 70 výškových metrov na plató, odkiaľ bolo vidieť krajinu okolo Ranohiry. Národ Bara žijúci v regióne využíva bralnaté jaskyne ako rodinné hroby. Na horskej rovine sme obdivovali pestré rastliny a kvety. Veľmi pekná je endemická bismarkova palma (Bismarckia nobilis), žltá slonia noha (Pachypodium rosulatu) a aloe (Aloe isaloensis), ktorá nesie meno podľa pohoria. Veľmi zaujímavá bola reprezentantka z radu pakobyliek, ktorá bola perfektne maskovaná v kríku. Vysoké bralo slúži ako rozhľadňa, odkiaľ je vidieť veľkosť pohoria Isola. Pod nami je široké a hlboké údolie, kde smerujeme do oázy. Na ceste sme videli niekoľko kamenných pyramíd, ktoré sa podobajú mongolskému obu a majú ten istý význam. Z jednej z nich som vzal skalu na esperantské obo na vrchole Poludnice. V doline, v suchom okolí je malé jazierko s vodopádom, palmami a inými tropickými rastlinami. Domáci hovoria, že tu bol biblický raj na zemi, kde žil Adam a Eva. Pochopiteľne, že sme využili dobrú príležitosť a plávali sme v príjemnej vode. Od jazierka sme kráčali 4 km k ďalšiemu kaňonu, kde je kemping. Tu nás čakal chutný obed. V kempingu sme videli hnedého lemúra (Eulemur rufifrons) a najmenšieho chameleóna. Kemping sa nachádza na konci pekného kaňonu, ktorý sme navštívili popoludní. Kaňon je úzky s vysokými kolmými kamennými stenami. V kaňone tečie potok, ktorý dáva život pestrým tropickým rastlinám a vytvára malé vodopády a jazierka. V najväčšom jazere sme znovu plávali. Naozaj, tu sa človek cíti ako v raji, hoci horúce počasie dosiahlo +35°C. Tiež susedný kaňon skrýva peknú prírodu s jazierkom. Bez diskusie Národný park Isalo patrí k prírodným drahokamom Madagaskaru.

ANDASIBE

V príjemnom tábore v Andasibe sme raňajkovali ráno 30. novembra 2016. Len niekoľko kilometrov od tábora je prírodný park, ktorý vlastní dedinské spoločenstvo. Jeho skratka na lístkoch je V.O.I M.M.A, ale doteraz neviem čo znamená. Prírodný park je vo východnej časti Madagaskaru v regióne Alaotra-Mangoro, severovýchodne od mesta Moramanga. Dá sa k nemu dostať národnou cestou № 2 z hlavného mesta Antananarivo po 145 km. Jeho plocha je 154 km² vo výške 900 – 1250 m n. m. Parkom nás sprevádzala mladá žena, ktorá vyzerala ako spiaca bábika. Cestičkami sme prechádzali cez džungľu od jedného stromu k druhému, tak isto od kvetu ku kvetu, ale nevideli sme symbol parku – lemúra Indri (Indri indri). Rovníkový les je zaujímavý, plný lián, orchideí, machov, pandánov a bambusov. Vidieť aj eukalypty. Parkom preteká riečka, ktorá meandruje cez hustý tropický porast. Na riečke sa dá člnkovať v malých kajakoch. Pri rieke bolo vidieť zaujímavých vtákov. Fotili sme endemita madagaskarského kukučkového orla (Aviceda madagascariensis) a ďalších vtákov. Jeden z chameleónov bol úplne červený. Po dlhom pochode sme sa stretli s iným sprievodcom, ktorý nám ukázal lemúra Indri (Indri indri), ktorý je jediným reprezentantom rodu Indri. Patrí k najväčším lemúrom, váži 7 kg – 10 kg, dlhý je 60 – 90 cm, srsť má čierno-bielu. Žerie listy, ovocie, kvety a semená. Pohybuje sa skokmi, pričom telo je vo vertikálnej polohe s roztiahnutými prednými končatinami. Indri je známy vďaka „spevu“ ktorým oznamuje svoju prítomnosť. Domáci majú pred spevom lemúrov rešpekt. Lemúr indri je zapísaný do Červeného zoznamu IUCN.

VAKÔNA

V ten istý deň sme odišli z dedinského parku do rodinného parku Vakôna, ktorý založila a vedie francúzska rodina. Rodina v prvej generácii ťažila grafit a druhá generácia sa venuje turizmu. Park je rozdelený na niekoľko častí. V prvej na riečnom ostrove sú dva druhy lemúrov – hnedý lemúr (Eulemur fulvus) a čiernobiely lemúr (Varecia variegata). Hnedý lemúr je dlhý aj s chvostom 80 – 100 cm, váži 2 – 3 kg a jeho srsť je hnedá až sivohnedá, oči sú červenooranžové. Žerie ovocie, mladé listy a kvety. Žije v dažďovom lese v jeho horných vrstvách, v skupinách od 5 do 12. Aktívny je hlavne cez deň. Reprodukčnou sezónou je máj a jún a po 120 dňoch sa rodí v septembri a októbri jedno alebo dve mláďatá, ktoré sú pri matke 4 – 5 mesiacov. Pohlavná dospelosť je po 18 mesiacoch. Dožívajú sa okolo 30 rokov. Druhý, čiernobiely lemúr je ohrozeným druhom. Patrí k najväčším lemúrom. Jeho dĺžka je 100 – 120 cm, váži 3,1 – 4,1 kg. Žerie ovocie, nektár a kvety. Čiernobiely lemúr môže žiť 36 rokov. Pohlavnú dospelosť dosahuje ako 1,5 – 3 ročný. Po našom pristátí na brehu obidva druhy lemúrov bežali k nám očakávajúc banány. Úplne stratili strach pred ľuďmi. Liezli na naše telá a hlavy, brali a jedli banány. Naša ženská časť skupiny stála bokom a len pozerala na nezvyčajné divadlo so zvieratami. Niekoľko lemúrov sa pokúsilo spriateliť so ženami, ale tie si to neželali. Lemúry sú veľmi šikovné a rýchlo skáču z jedného človeka na druhého. Pre obdivovateľov zvierat je schopnosť lemúrov liezť a skákať veľkým prekvapením. Naše stretnutie s lemúrmi prerušil lejak. Lejak nebol dlhý, ale intenzívny. Ďalšie časti parku sú v špeciálnej doline, kde sú chované krokodíly, ktoré ležia na trávnatých brehoch vedľa rieky. Pôsobia ako by spali, ale stačí malý impulz a krokodíl neuveriteľne rýchlo skočí do výšky s otvorenou papuľou. V troch voliérach sú chameleóni a žaby. V osobitnom priestore bol veľký had na strome. Najzaujímavejšia bola endemická fosa (Cryptoprocta ferox), ktorá je jediným mäsožravým zvieraťom. Niektorí vedci ju porovnávajú s pumou alebo rysom. Je dlhá 70 – 80 cm, váži 5,5 – 8,6 kg. Fosa loví cez deň aj v noci, z väčšej časti lemúrov (50%), jašterice, hlodavce a vtáky. Srsť má červenohnedú farbu.

Posledné hodiny na ostrove

Po návšteve národných parkov sme cestovali do hlavného mesta, kde sme sa stretli s Henrielom Filalaom a jeho ženou Sylviane Ramanandraibe. Obidvaja sú esperantisti a dobre hovoria medzinárodným jazykom. Naše stretnutie bolo v hoteli Šanghaj. Dlho sme diskutovali o Madagaskare a esperantskom hnutí na štvrtom najväčšom ostrove sveta. Posledný deň na ostrove bol 1. december 2016. Pred naším odletom sme navštívili centrum hlavného mesta, ktoré žilo prepchaté ľuďmi, ktorí predávali a kupovali. V obchodoch na predmestí sme kúpili darčeky pre naše rodiny a rozlúčili sa s Richardom Rakotobe a odleteli do Európy.