Poludnica

Renkontiĝo de E-vojaĝantoj

Enkonduko Aktualaĵoj Interesaĵoj Kalendaro Kulturo

Acoroj

Islando (EO)

Island (SK)

ISLAND

Islando 2013

ULTIMA THULE

Island – kongresová krajina

napísal: Ján Vajs 
jazyková korektúra: Ľubomír Fajth
preklad do slovenčiny: Pavol Petrík
internetová stránka: Rastislav Šarišský

 

Doteraz sa Svetové esperantské kongresy uskutočňovali v krajinách s dlhou geologickou a ľudskou históriou. Island je z geologického hľadiska najmladšia krajina zo všetkých krajín na svete. Jej vek je podľa vedcov 14 miliónov rokov, čo je v porovnaní s inými kontinentmi a ostrovmi veľmi mladý vek. A rovnako podľa dejín ľudstva je Island najneskoršie osídlenou krajinou. Niektorí historici tvrdia, že prvá zmienka o Islande je v diele Pytheas z Marseille z roku 300 pred naším letopočtom, kde písal o Ultima Thule – o krajine na severe pri ľadovom oceáne, kde v lete nie je tma.

 

Deň otázok

Nedeľa 14. júla 2013

Pre Stredoeurópana je hlavným letiskom Schwechat pri Viedni. Letel som s leteckou spoločnosťou Finnair do Helsínk, hlavného mesta Fínska. Tam som mal len 50 minút na prestup do iného lietadla inej leteckej spoločnosti, lebo do Keflaviku som letel spoločnosťou Icelandair. Veľmi rýchlo som prešiel z jedného miesta na letisku do druhého miesta. Podarilo sa mi to, ale mojej batožine nie. Výsledok bol jasný. Na Island som priletel len s pasom, peňaženkou a hlavou plnou otázok: Aký je ostrov pri severnom polárnom kruhu? Aký je tu život? Naozaj je to taká krásna a malebná krajina, ako sa predstavuje v turistických prospektoch? Aká je krajina, ktorá zažila pád bánk? A napokon je tu zaujímavá otázka o esperantskom hnutí v krajine, ktorá patrí k tým malým?

Otázky šli nabok a tvrdý reálny život si vyžadoval vyriešiť problém s batožinou. Dlhé minúty som obchádzal dopravný pás, ale môj kufor nebol nikde. Chtiac-nechtiac som použil službu pre stratenú batožinu, kde mi úradníčka povedala, že mi telefónom oznámia príchod mojej batožiny. Dobre, ale jednu noc budem bývať v hoteli Cabin a druhú v hoteli Klöpp. Tušil som, že budú problémy. Dopravu z letiska v Keflavíku do Reykjavíku UEA dobre zorganizovala. Keflavík spolu s Njardvíkom tvorí malé súmestie, ktoré sa nazýva Reykjanesbaer a má 11 000 obyvateľov. Je dôležité, lebo okrem hlavného islandského letiska je tu aj letecká vojenská základňa NATO. Keď som cestoval do Reykjavíku, videl som golfové ihrisko, o ktorom sa hovorí, že je najlepšie na svete. Akú veľkú prácu museli urobiť Islanďania, aby vyrovnali mesačnú krajinu plnú kameňov? Vzdialenosť medzi letiskom a Reykjavíkom je 50 km. Autobusom som priamo prišiel do hotela Cabin. Patrí k jednoduchým hotelom v hlavnom meste, ale cena za jednu noc a osobu je 60 €. Izby sú malé, čisté a jednoducho vybavené.

Prvý výlet do hlavného mesta som začal pri golfovom ihrisku Faxaflói. Prvý zaujímavý objekt je dom, ktorý sa volá HOFDI. Vďaka nemu sa stal Island známym po celom svete, lebo v roku 1986 sa v ňom stretli prezidenti Reagan a Gorbačov pre odzbrojenie. Predtým bol tento dom známy hlavne vďaka fantómoví, ktorý tu pôsobí dodnes. Keď som sa nad tým zamyslel, neviem, či fantómoví politici sú pre ľudstvo nebezpečnejší než títo vymyslení fantómy. Iný, nie taký známy, je fakt, že v tom istom dome v auguste 1991 boli podpísané dokumenty medzi Islandom, Lotyšskom, Litvou a Estónskom. Bol to prvý medzinárodný akt, ktorý uznal suverenitu pobaltských krajín. Sila malých krajín je v ich jednote. Žiaľ pre zahraničnú politiku malých krajín je charakteristické riťolezectvo voči veľkým krajinám.

Priamo pri pobreží je SÓLFAR – slnečný tulák. Je to socha zo žiarivo oceľovej konštrukcie, ktorá zobrazuje loď, ktorá smeruje na Slnko. V roku 1986 ju vytvoril Jón Gunnar Arnasson. Sochu turisti najviac fotografujú a naozaj sa oplatí ju vyfotiť. Počas mojej návštevy pršalo a podmienky na fotografovanie boli zlé, ale emocionálne je fotografia dobrá. Sólfar spája modernosť a históriu s estetikou. To chýba mnohým moderným umeleckým objektom. A rovnako dôležité je aj miesto, kde socha stojí.

Blízko stojí moderná a viditeľná HARPA – kongresové a koncertné centrum Reykjavíku. Bola dokončená v máji 2011 a slávnostne otvorená v auguste. V bývalých socialistických krajinách je to u budov opačne – najprv sú slávnostne otvorené a potom dokončené. Fasáda kongresového domu je na geometrickom princípe. Okná pripomínajú bazaltové stĺpy. Vnútorný priestor na prvý pohľad vyzerá ako krematórium vďaka sivým betónovým múrom a jednoduchému vybaveniu. Priestor je ideálny na výstavy. Teraz tam svoje diela predstavuje sochárka Rósa Gísladóttir.

Posledný bod môjho programu je návrat do hotela pozdĺž malebnej starej ulice Laugavegur.

 

Kufrový deň

Pondelok 15. júla 2013

Celý deň moju hlavu zamestnával stratený kufor. Je v ňom veľa vecí, ktoré musím používať na Islande. Po strašnom hladnom večeri som sa dosýta naraňajkoval ako bezdomovec. Vlastne som mal prvý voľný deň, lebo predkongresový výlet sa začne v utorok. Voľný čas som využil na oboznámenie sa s Reykjavíkom. Pochopiteľne prvé miesto, ktoré som navštívil, bola banka. Na Islande sa používajú islandské koruny a oficiálny kurz je 1 € za 157 islandských korún (ISK). Podľa islandského jazyka je názov valuty króna a množné číslo je krónur. Naopak za 1 000 ISK dostanete 6,369 €. Musím šetriť, ak by môj kufor neprišiel na Island.

Môj výlet po meste som začal pri jazere Tjörnin. Názov jazera v islandskom jazyku znamená jazero. Hoci nie je veľké (0, 5 x 0, 24 km), je najznámejšie na Islande a aj v zahraničí. Smerujú k nemu mnohí návštevníci, lebo na jeho brehoch stoja dôležité budovy. Veľmi moderná a na prvý pohľad nie príliš sympatická je radnica. Budova z betónu a skla má okrem kancelárií aj miestnosti pre návštevníkov. Na prízemí je chodba pre výstavy. Momentálne tam svoje diela predstavujú umeleckí maliari Edda Heidrún Backman (portréty detí) a Tom Yendel (zvieratá). V hale, ktorá je pod úrovňou hladiny jazera, je veľká trojrozmerná mapa Islandu. Je urobená realisticky a návštevník si môže predstaviť morfológiu ostrova. Vedľa je čitáreň, kde je veľa kníh o Islande. Všetky priestory radnice sú hojne navštevované.

Ďalšie zaujímavé domy sú luteránsky kostol, umelecká galéria a univerzita. Počasie nebolo príjemné, ale na brehu jazera sa prechádzali mnohí domáci obyvatelia a zahraniční turisti. Jazero je plné vtákov. Informačné tabule hovoria o 40 druhoch a možno majú pravdu. Divé kačice, husi a čajky viacerých druhov lietajú a plávajú. Susedné lúky sú pastviny, kde sa vtáctvo slobodne a bez strachu pasie. Pre deti je toto miesto raj a s radosťou kŕmia vtáctvo.

V starom meste je budova parlamentu – ALTHING. Neveľký dom pochádza z roku 1881. Keď na Islande už fungoval parlament, vtedy v strednej Európe boli neustále vojny. Na Moravu v 9. storočí prišli solúnski bratia Konštantín a Metod. Pred Althingom stojí socha Jóna Sigurdsona, ktorý bol politikom bojujúcim za nezávislosť Islandu. Vedľa je Dómkirkjan, luteránska katedrála postavená v rokoch 1787-1796. Slúžila na oficiálne štátne ceremónie.

Najvyšší kostol v Reykjavíku a jeho dominantou je Hallgrímskkirkja. Tento ťažký názov môžeme preložiť jednoducho ako kostol Hallgrímura. Názov dostal podľa islandského básnika a kňaza Hallgrímura Péturssona. V kostole je jeho portrét. Kostol je viditeľný zo širokého okolia hlavného mesta. Na Islande nie sú vysoké budovy a domy. Kostol s výškou 74,5 m je na piatom mieste zo všetkých stavieb a na druhom mieste v poradí najvyšších domov. Najvyšší dom je Smáratorg Tower. Islanďania o ňom hovoria ako o mrakodrape, ale je vysoký len 77,6 m a podľa definície mrakodrapu mu veľa chýba do výšky 150 m. Výška islandských budov je typická pre súčasnosť – trh a ekonomika sú vyššie než duchovné veci. Stavba kostola sa začala v roku 1945 a skončila sa v roku 1986. Autorom plánu je štátny architekt Guðjón Samúelsson. Vo veži kostola funguje výťah, ktorým sa možno dostať do výšky, z ktorej je dobrý výhľad na celé mesto. Mal som šťastie, lebo v kostole koncertoval na organe nejaký umelec. Pre návštevníkov je príjemné sedieť v dostatočne teplom kostole, počúvať peknú hudbu a odpočívať. Organ je impozantný, lebo má výšku 15 m a váži 25 ton. Hoci som neveriaci, v kostole som sa cítil dobre.

Pred kostolom stojí socha Leifura Eiríkssona, ktorý je vlastne prvým objaviteľom Ameriky. Sochu v roku 1930 USA darovali mestu Reykjavík na počesť tisícročia islandského parlamentu. Pri soche pulzuje život; okrem turistov tam často vidieť islandské rodiny a umelcov, ktorí fotografujú alebo maľujú toto zaujímavé miesto.

Celý deň som si pozeral zaujímavé miesta, ale niekde v hlave sa vždy ozývala otázka o mojom kufri. V hoteli som sa niekoľkokrát spýtal recepčnej, či volali z letiska. Usmiala sa a pokrútila hlavou, že nie. Bolo už neskoro večer, keď som bol opäť na recepcii hotela a keď som šiel okolo, spýtal som sa:
- Ste Islanďanka?
- Áno!
- Prečo máte pekné hnedé oči?
- Moja matka je Islanďanka, ale otec pochádza z Kene.
- Vaše rodinné korene sú v tej istej krajine ako korene Baracka Obamu.
- Áno. Nechcete vedieť, čo je nové s vaším kufrom?
- Pochopiteľne áno.
- Už je tu.

Po tomto oznámení recepčná bola ešte krajšia než predtým. Kufrový deň sa pre mňa skončil dobre.

 

Dva dni na južnom Islande

Utorok a streda 16. a 17. júla 2013

V utorok ráno do hotela Klöpp jednotlivo sporadicky prichádzali esperantisti z rôznych končín sveta na raňajky. Niektorí boli od prvej chvíli očividní esperantisti, lebo mali rôzne nálepky so zelenou hviezdou alebo s nápisom Esperanto. Iní automaticky pozdravovali zelených a ľahko vzniklo nové spoločenstvo, ktoré budú počas ďalších štyroch dní cestovať po Islande.

Začiatok výletu bol veselý, ale počasie bolo normálne islandské – pršalo. Autobus s cestujúcimi po deviatej hodine ráno smeroval z Reykjavíku na vysokohorskú planinu Hellisheidi. Po niekoľkých kilometroch jazdy sa stratili stromy (na Islande je zvykom nazývať lesom skupinu troch stromov), kvety a lúky. Pri ceste bolo vidieť kamene, sopečný popol a z času na čas všetko bolo pokryté machom. Za neprítomnosť stromov Islanďania obviňujú Vikingov, ktorí všetky stromy vyrúbali, lebo potrebovali drevo na stavbu lodí. Cesta s číslom 1 je kvalitná a vedie okolo celého ostrova. Jej dĺžka je 1 400 km. Na planine bolo vidieť husté mraky. Priamo pred nami bol dôvod týchto mrakov – najväčšia islandská geotermálna elektráreň. Je najväčšia v Európe a druhá na svete. Vyrába 95 percent elektrickej energie, ktorá je potrebná v islandských domácnostiach. Vzdialenosť od Reykjavíku je 30 km. Zdroj tepla je sopka Hengil. Aj v obci Hveragerdi sa využíva geotermálne teplo v skleníkoch na výrobu zeleniny a vidno aj banány. Islanďania sú na celom svete známi tým, že využívajú geotermálnu energiu. Technicky a finančne pomáhajú aj iným krajinám. Svojho času na Liptove (Slovensko) islandskí poradcovia pomáhali budovať skleníky na pestovanie paradajok. Niekoľko rokov tento podnik dobre fungoval. Potom nový majiteľ teplého prameňa prepočítal celú vec a rozhodol sa, že ekonomickejšie je zrušiť skleník a rozšíriť bazény a tobogany. Teraz paradajky pestujú baníci na Hornej Nitre a poľnohospodári podnikajú v cestovnom ruchu. To je „slobodný“ pohyb financií, tovaru a pracovných síl. Ak sa Islanďania pripoja k Európskej únii, možno to bude vývozná krajina pre rovné alebo zakrivené krajiny.

Cez mesto Selfoss tečie rieka Őlfusa, ktorá vzniká ako sútok riek Sóg a Hvita, ktorá vyteká z ľadovca Langökull. V meste je seizmologické centrum. V roku 2008 bolo v meste zemetrasenie. Zo Selfossu sme cestovali cez relatívne rovnú krajinu s vidieckymi pozemkami. Blížil sa morský breh. Pasienky sa starostlivo udržiavajú. Pasú sa na nich malé islandské kone, kravy a ovce. Pri Selfosse sú zaujímavé vodopády. Najvyšší je Seljalandsfoss (v preklade je to vodopád predávanej zeme). Je 127 km na juhovýchod od Reykjavíku. Pod vodopádom je veľké pole sivej sopečnej pemzy a bahna ako zvyšok po erupcii sopky Eyjafjallajokull v roku 2010. Určite si všetci pamätajú na túto erupciu, lebo v Európe prestali lietať lietadlá a počas niekoľkých dní sa letecká doprava zrútila. Reálne si predstaviť erupciu umožňuje malé kino pri farme Dorvaldseyri, kde nám predstavili filmový dokument. Jeden z najkrajších vodopádov je Skógafoss (Lesné vodopády). Je 25 m široký a 60 m vysoký. Samozrejme, že som vzal kamienok na Poludnicu. Pri vodopáde je múzeum vo voľnej prírode s malebnými malými islandskými domčekmi. V múzeu sú výstavy o histórii Islandu. Niekoľko kilometrov od vodopádu sú prímorské skaliská Dyrholaey, čo je najjužnejší bod Islandu. Najbližšia pevnina na juhovýchod od Islandu je Antarktída. Keď som šiel do hotela, na chvíľu sa opäť objavila Slnko. Sprievodkyňa to ironicky komentovala:

- Tento zvláštny prírodný jav, ktorý vidíte pred sebou, je Slnko, ale nebojte, nebude trvať dlho!

naša skupinka cestovateľov prespala v hoteli s rovnakým názvom, aké majú skaliská. Hotel je jednoposchodová budova a na prvý pohľad som si myslel, že je to chliev pre prasatá v dedinke Stošice. Vo vnútri sú jednoduché a dosť pohodlné izby.

Pred večerom som vystúpil na susedný vrch. Z neho je dobre viditeľná krajina, ktorá je zväčša hornatá a pri mori rovinatá. Sú na nej pasienky, ktoré sa podobajú pasienkom v polderoch v Holandsku. Život vidiečanov na Islande naozaj nie je ľahký.

Počas noci z utorka na stredu pršalo. Ráno len mrholilo. Celý deň sme plánovali cestovať po južnom pobreží Islandu. Hlavný cieľ bol ľadovec Vatnajökull. Keď sme sa k nemu blížili, videli sme aj iné ľadovce, ktoré sa hadia z hôr na morské pobrežie. Vatnajökull je najväčší ľadovec v Európe a je väčší než všetky alpské ľadovce dohromady. Väčšie sú už len ľadovce na Antarktíde a v Grónsku. Najvyšší bod ľadovca je vrchol – sopka Hvannadalshnúkur (zvláštne islandské meno znamená ľadovec z vôd), ktorý je s výškou 2 110 m najvyšším vrcholcom na Islande. Niekto môže povedať, že v mnohých krajinách sú vyššie štíty, ale výstup na túto horu sa začína pri mori, čiže od nuly. Počas roka je len niekoľko dní, respektíve hodín, keď je tento štít viditeľný. Naša skupinka mala šťastie a videli sme ho v plnej veľkosti. Pod ľadovcom Vatnajökull je niekoľko aktívnych sopiek. Posledná erupcia bola 1. novembra 2004. Ľadovec má hrúbku niekoľko metrov až 500 metrov a na niektorých miestach až viac než 900 m. Výsledky činnosti ľadovca a sopiek sú viditeľné. Od úpätia hôr po morské pobrežie sú veľké planiny s kubickými kilometrami sopečných materiálov. Napríklad jedno miesto má veľkosť 750 štvorcových kilometrov. Cez planiny tečie veľa riek a potokov. Cez ne vedú mosty, ktoré sú počas erupcií niekedy zničené. Veľmi zaujímavá krajina. Zastavili sme sa pri ľadovcovej lagúne Jökulsárlón. Na hladine lagúny plávajú ľadovcové hory. Miesto je turisticky navštevované a organizujú sa rôzne exkurzie. K tým najzaujímavejším patrí exkurzia na obojživelných dopravných prostriedkoch, čo je vlastne hybrid medzi kabrioletovým autobusom a loďou. V lagúne žijú tulene a je to raj pre vtáctvo.

Na východ od lagúny je farma Hali, s ktorou sa spája meno Thorbergura Thordarsona (1888 – 1974). Patrí k najslávnejším islandským spisovateľom. Známy je jeho štýl a originálnosť. Bol to idealista, ktorý bojoval za rovnosť medzi národmi a ľuďmi. Samozrejme, že to bol esperantista, lebo každý pravý bojovník za rovnosť medzi národmi bol esperantista. Tým, ktorí bojujú za rovné práva a nie sú esperantisti, chýbajú informácie o esperante. V Hali je veľmi dobrá reštaurácia spojená s výstavou venovanou životu a dielu Thorbergura Thordarsona. Pre mňa je prijemným prekvapením, že vo vstupnej hale je okrem islandského aj esperantské privítanie a v obchodíku sa dá kúpiť aj esperantská literatúra.

Keď sme sa vracali do hotela Dyrholaey, pozreli sme si dve miesta. Tým prvým bolo čelo ľadovca Svinafellsjökull a druhým turistické a alpinistické centrum Skaftafellsstofa. Centrum má dobre vybavený tábor, výstavu o prírode, predajňu a centrum pre turistiku s vysokohorskými sprievodcami. Všade je veľa informačných tabúľ. Neďaleko je malé letisko.

Deň bol nezvyčajný, lebo zväčša svietilo Slnko.

 

Heimaey – Domáci ostrov

Štvrtok 18. júla 2013

Náš dnešný cieľ sú Vestmanské ostrovy (v origináli Vestmannaeyjar, čo znamená Ostrovy západných ľudí), ostrov Heimaey. Súostrovie sa skladá z 15 ostrovov a mnohých skalísk. V malom prístave Landeyjahöfn sme sa nalodili na trajekt Herjófur. Asi polhodinu sme cestovali loďou do prístavu Heimagata. Počasie bolo veľmi zlé, lialo a fúkal silný vietor. Hoci trajekt je veľký, morské vlny s ním silno hýbali. Prístav v meste Heimaey víta návštevníkov grandióznymi skaliskami, ktoré strážia prístav a víta ich aj rybím zápachom. Prístav je centrum islandských rybárov a vyrába 20 percent celého islandského vývozu.

Naša exkurzia po krajine sa začína pri prístave, na mieste, kde v malom zálive býval Keiko, svetoznáma kosatka z filmu. Potom sme cestovali na miesto, kde je prírodný amfiteáter. V auguste tam Islanďania oslavujú nezávislosť. Vidno, že sa v amfiteátri pracuje. Robotníci kosia lúky, na vrchole je pripravené drevo na vatru a stavajú sa bufetové stánky. Vedľa je golfové ihrisko, kde traja fanatici skúšali hrať.

Odtiaľ je blízko na južnú časť ostrova, ktorá sa volá Stórhöfdi. Na jednom vrchole je rozhlasová veža. Počas pekného počasia tu možno pozorovať vtáky. Z nich najznámejší je mníšik bielobradý (Fratercula arctica) s krásne zafarbeným zobákom. Strašné počasie umožňuje len krátke fotografovanie. Vetrisko je silné a verím, že tu bol nameraný najsilnejší vietor na Islande, ktorý mal rýchlosť 220 km/h.

Od veterného miesta sme sa vrátili do mesta. Cestou sme videli letisko, ktoré má dve pristávacie plochy v tvare kríža. Za letiskom sú dve sopky: staršia a vyššia je Helgafell (226 m) a druhá je Eldfell (205 m). Erupcia sopky Eldfell sa začala 23. januára 1973. Za 24 hodín bol celý ostrov evakuovaný. Domy boli pochované po prúdom lávy. Hrozilo, že prístav bude zablokovaný. Islanďania použili novú metódu a pumpovaním morskej vody schladili lávu a zastavili prúd. Od erupcie je ostrov väčší o 2 štvorcové kilometre a prístav je lepší. Počas erupcie zomrel jeden človek a 1 700 obyvateľov sa už nevrátilo. Teraz na ostrove žije okolo 5 000 obyvateľov. Napriek zlému počasiu sme sa rozhodli vyliezť na Eldfell. Obyčajne výstup je len 20-minútová prechádzka, ale počas našej „prechádzky“ to bol zápas s veľmi silným vetrom a takmer vodorovne letiacimi kvapkami dažďa. Preto vrchol z celej skupiny dosiahli len 5 ľudia. Ostatní neboli dostatočne oblečení a vrátili sa po niekoľkých metroch úplne mokrí.

Posledný navštívený objekt bolo múzeum, kde sú výstavy s vtákmi a inými zvieratami, ktoré žijú na súostroví. Jedna miestnosť múzea je venovaná novému ostrovu Surtsey. 14. novembra 1963 sa tento ostrov narodil vďaka obrovskej erupcii. Tá trvala do roku 1967 a nový ostrov vznikol ako druhý najväčší ostrov vo Vestmanskom súostroví. V budúcnosti určite budeme počuť o erupciách v tejto časti Islandu.

Deň plný silného dažďa a vetra sme zakončili v meste Selfoss v rovnomennom hoteli.

 

Zlatý kruh

Piatok 19. júla 2013

Posledný deň predkongresovej exkurzie bol zlatým klincom celého programu. Prvým cieľom bol Skálholt, ktorý sa nachádza 40 km od Selfossu pri rieke Hvítá na území, ktoré sa nazýva Biskupská krajina (po islandsky Biskupstungur). V Skálholte bola prvá škola na Islande a od 13. do 18. storočia to bolo náboženské a vzdelávacie centrum. Kostol je moderne vybavený. Za oltárom je moderná maľba (možno gobelín) Ježiša Krista a vitrážové okna sú s geometrickými obrazmi. Pri bráne sú tabule s menami  islandských biskupov. Pod kostolom bol počas archeologických prác vykopaný sarkofág biskupa Pálla Jónssona. Teraz je pod kostolom výstava so sarkofágom a chodbou, ktorá vedie von na archeologické miesto. Toto miesto pripomína boje medzi katolíkmi a luteránmi.

Cestujúc ku Gulfossu, zastavili sme sa pri vodopáde Faxi, ktorý nie je taký známy ako ostatné islandské vodopády, ale podľa môjho názoru je jeden z najkrajších. Je veľký a oplatí sa ho fotiť. Po prvýkrát na Islande som tu videl rybochod, ktorý umožňuje rybám plávať proti silnému vodopádu. Vedľa vodopádu je budova, ktorá slúži poľnohospodárom na jesenné delenie oviec.

Na rieke Hvitá je najznámejší islandský vodopád Gullfoss – Zlatý vodopád. V dva kilometre dlhom kaňone, ktorý je vytvorený z bazaltu, je scéna pre vodopád, ktorý padá v dvoch kataraktoch, jeden je 10-metrový a druhý 20-metrový. Vodopád znie ako hrom a produkuje miliardy vodných kvapiek, ktoré letia okolo. Vodopád vytvára vietor, ktorý spolu s vodnými kvapkami útočí na návštevníkov a fotografi sú proti prírodným silám bezmocní. Obdivuhodný vodopád dokáže tak očariť obdivovateľov, že mnohí stratia cestu na parkovisko, kde čakajú sprievodcovia s autobusmi. Pochopiteľne, že sa to stalo aj našej spolucestujúcej z Ruska.

Ďalší zázrak v Zlatom kruhu je Gejzír, ktorý tvorbou oblakov avizuje prírodné divadlo s teplou vodou a parou. Na veľkom poli sú mnohé zväčšia okrúhle pramene, z ktorých pramení voda s teplotou 80 – 100 stupňov. Z času na čas strieka voda do výšky niekoľkých metrov. Počas svojej slávy Gejzír vrhal vodu do výšky 70 m. Teraz mlčí a najaktívnejší je susedný gejzír Strokkur (Maselnica), ktorý chrlí vodu do výšky 30 metrov. Mnohí návštevníci stoja dookola a trpezlivo očakávajú erupciu. Fotiť alebo filmovať znamená dlhý čas čakať ako poľovníci s pripravenými fotoaparátmi a kamerami. Stačí len niekoľko sekúnd robiť niečo iné a gejzír v tej chvíli vystriekne a vy fotíte len koniec prírodného divadla. Na Islande je sympatický fakt, že všetky prírodné zaujímavosti sú dostupné zadarmo a podľa ľubovôle.

Posledný bod Zlatého kruhu je Thingvellir, miesto, kde zem dramaticky poklesla. Ostal koridor so skalnými mantinelmi, ktorý vyzerá ako plytká priepasť a veľké jazero. V období Vikingov tu boli položené základy islandského štátu. Tu sa schádzal Althing – islandský parlament. Z geologického hľadiska Thingvellire je miesto, kde sa stretáva americká a európska kontinentálna platňa.

Naša predkongresová exkurzia sa skončila. Pre sprievodkyňu sme vyzbierali prepitné, hoci vo všetkých informáciách o Islande sa píše, že nie je zvykom dávať prepitné. Vďaka tejto exkurzii som spoznal niekoľko zaujímavých esperantistov z rôznych kútov sveta. Opäť som sa stretol s Masako Grossmannovou, Japonkou, ktorá žije v Nemecku a s Barbarou Mühlemannovou, Poľkou zo Švajčiarska. Ďalšia Japonka Sanno Makiová už dlho žije v New Yorku. Sympatický Herman Ranes z Nórska sa zaujíma o cestovanie a geografiu, Suzana Bolducová z Kanady, pekná matka piatich detí, Evheno Kotonjuk, fotograf z Ukrajiny, Francis Soghomonian z Francúzska s arménskymi koreňmi a ďalší esperantisti.

 

Esja a veľtrh hnutia

Sobota 20. júla 2013

Severne od Reykjavíku sa nachádza pohorie Esja, ktoré je dostupné mestskou hromadnou dopravou. Rozhodol som sa vyliezť na pohorie, ktoré vyzerá ako veľký stôl. Som už jeden týždeň na Islande a Esja bolo vždy v oblakoch. Výstup som začal pri morskom zálive, pri turistickom bode Esjustofa. Priamo na pohorie vedie chodníček, ktorá je bez turistických značiek. Počasie je prijateľné (to znamená, že neprší, ale sú oblaky a fúka len stredný vietor) a môžem chodiť od jednej informačnej tabule k druhej. Spolu je ich 6 a podrobne informujú o bode, kde sa nachádzate a koľko času je na vrchol. Pohorie je často navštevované, stretávam sa s domácimi i zahraničnými turistami. Do piatej informačnej tabule je chodník dobrý. Potom pokračuje po prudkom svahu pomedzi kamene. Vidím stopy po veľkých skalách, ktoré spadli dole. Potom chodníček zmizol a ja som stál pri kamennej stene. Chtiac-nechtiac som začal liezť nahor. Celý čas som myslela na Islanďanov, ktorí musia byť dobrí horolezci, lebo výstup v tejto časti je ťažký. Skaliská boli narušené a pod nohami i rukami som cítil pohyb. Hlúpy nápad liezť po horách počas Svetového kongresu. Po niekoľkých desiatkach metrov som našiel pevné reťaze. Teda odtiaľto je dobrý chodníček. Pomocou železných reťazí a niekoľkých rebríkov som vystúpil na Thvefellshorn. Podľa informačných tabúľ som narátal jeho výšku na 766 m. Nejaký Islanďan ma fotografoval, bola polhodina pred poludním. Vystupoval som dve hodiny. Zostup po oficiálnom chodníku je ľahký a rýchly.

Popoludní som prišiel do kongresového centra Harpa. Všade je veľa esperantistov s kongresovými  visačkami, ktoré im visia na krku. Dlho som šiel od vchodu do registračnej miestnosti, lebo som sa stretol s mnohými priateľmi. Registrácia je pri úzkom stole a pri ňom slúžia dvaja starí esperantisti. Očividne kongres nebude početný. Aj kongresová kniha je tenká v porovnaní s niekoľkými predchádzajúcimi kongresmi. Spomínam si na svoje prvé Svetové kongresy v Budapešti v roku 1983 a vo Varšave v roku 1987, kde bolo veľa účastníkov a kongresové knihy boli hrubé. V severnej hale kongresového centra už bol Veľtrh hnutia. Je to naozajstné zrkadlo hnutia. Veľa stolíkov s rôznymi esperantskými materiálmi. Na oboch stranách sedeli alebo stáli esperantisti a robili reklamu, diskutovali a presvedčovali jeden druhého. Veľká hala nestačila a stoly boli aj vo vedľajšej chodbe. Z času na čas ste mohli vidieť priateľov, ktorí sa po dlhom čase opäť stretli a šťastne sa objímali.

Pri prijímacej miestnosti bolo islandské informačné centrum, kde záujemcovia mohli dostať informácie o nových knihách. Iná esperantistka propagovala africkú činnosť spolu s Johanom Derksom. Esperantské múzeum v meste Svitavy (Česká republika) bude v septembri oslavovať a informácie o ňom boli aj v Reykjavíku. V jednej chvíli sa chcel so mnou rozprávať mne neznámy sympatický človek:
- Som Roland Hermann z Austrálie. Ste zo Slovenska?
- Áno, som Slovák.
- Teraz učím anglický jazyk v Bratislave a neviem, či na Slovensku existuje esperantské hnutie a esperantisti? Okrem esperanta sa chcem zdokonaliť v slovenskom jazyku.
- Dobre, v Bratislave existuje živý esperantský klub a vaše túžby budú splnené!

Musel som teda cestovať na Island, aby som sa spoznal s austrálskym esperantistom, ktorý žije v Bratislave. Po dlhom čase som tu videl vedca Rudigera Sachsa. Nechýbali poľskí esperantisti, Petro Chrdle, maďarská rodina Slezákovcov a mnohí iní. Teda prvý kongresový večer bol plný stretnutí.

 

Otvárací deň

Nedeľa 21. júla 2013

Vo veľkej sále Zamenhof sa o 10. hodine začalo slávnostné otvorenie 98. Svetového kongresu esperanta. Otvorenie viedol Probal Dašgupta, predseda UEA. Na začiatku privítal čestných hosťov – diplomatov, členov čestného výboru a ľudí na pódiu, medzi ktorými boli členovia výboru UEA a členovia miestneho kongresového výboru. Najvzácnejší hosť bol vysoký ochranca kongresu – prezident Islandu Ólafur Ragnar Grímsson. Slávnostne sa prihovoril a privítal účastníkov kongresu na Islande.

Nových čestných členov UEA predstavila Barbara Pietrzak, generálna tajomníčka. Krátko boli predstavené výsledky hlasovania do výboru UEA. Slávnostný príhovor mal Probal Dašgupta tradične hlboko filozofický a poetický.

Počas slávnostných udalostí vždy niečo vybuchne. Technika väčšinou nefunguje vo chvíli, keď všetci očakávajú niečo zaujímavé. Aj počas tohto slávnostného otvorenia nefungovala technika a film o Zemi sa mohol premietať po kultúrnej prestávke – hre na klavíri. Kongres pozdravili predstavitelia TEJO, ILEI, Akadémie esperanta a SAT. Najdlhší bod každého slávnostného otvorenia sú pozdravy krajín. Viedol ho A. Wandel a M. Gutiérrez. Amri povedal, že možno táto forma pozdravov sa zmení a počas budúcich kongresov budú možno pozdravovať predstavitelia odborných organizácií. Na konci otvorenia všetci zaspievali hymnu La Espero (Nádej). Spev bol rovnaký ako naše hnutie – dobre zaspievaný, ale potichu a so strachom.

Popoludní sa začala práca kongresu. Pre mňa boli veľmi zaujímavé prednášky o histórii, ktorú mal Steinþór Sigurðsson. Okrem starých dejín Islandu predstavil „severskú kolonizáciu Grónska“, ktorá bola pre mňa historickou novinkou, lebo som si myslel, že v Grónsku vždy žili len Eskimáci. Ďalší dôležitý historický fakt, ktorý predstavil Sigurðsson, bolo objavenie Ameriky (Vínnej krajiny) Škandinávčanmi. Prednášky boli ilustrované modernými genetickými a archeologickými výskumami.

Siru Laine viedol malý kurz islandského jazyka. Minulý rok som si myslel, že vietnamský jazyk je ťažký, ale v porovnaní s islandským je jednoduchý. Posledná prednáška bola o histórii esperanta. Aleksander Korženkov podrobne opísal historické vzťahy medzi životom L. L. Zamenhofa, jeho filozofiou, svetonázorom a vtedajšími reáliami.

Program dňa sa skončil „národným večerom“. Islanďania predstavili svoju kultúru. Večer viedol a často prispieval Steinþór Sigurðsson. Tento deň v Reykjavíku bol nezvyčajne slnečný a slnko svietilo aj večer po 10. hodine.

 

Vzdelávací pondelok

Pondelok 22. júla 2013

Počas celého dňa boli zaujímavé prednášky a praktické cvičenia. Účastník má problém nejakú si vybrať, lebo v tom istom čase boli dve alebo tri zaujímavé prednášky. V sále Hirsch prednášal Hori Jasuo o „využití esperanta“. Prednáška bola obsahovo veľmi bohatá a pre klubovú činnosť, pochopiteľne aj pre individuálnu činnosť, veľmi hodnotná. Okrem serióznych faktov a argumentov predstavil svoju schopnosť s humorom a hudbou predstaviť rôzne hudobné nástroje. Naozaj Hori je seriózny esperantista, cestovateľ a spisovateľ. Po islandskom kongrese som spoznal jeho štvrtý rozmer – schopnosť zabávať.

V tom istom čase sa vo vedľajšej sále uskutočnila veľmi zaujímavá prednáška o „Nových projektoch EV tom istom čase sa vo vedľajšej sále uskutočnila veľmi zaujímavá prednáška o „Nových projektoch E@I“, ktorú mal Peter Baláž. Sála bola plná esperantských významných osobností. Mohli konštatovať, že E@I je najaktívnejšia organizácia s hmatateľnými výsledkami. Činnosť E@I má svoju nedlhú, ale veľmi bohatú históriu a vedúci vedia, čo majú robiť. Základňa spolupracovníkov stojí na mladých pleciach. Keď si niekto vypočuje túto prednášku, môže napísať príručku pod názvom „Ako efektívne pracovať pre esperanto“.

O chorých problémoch hnutia boli prednášky pod názvom „Zachovajme svoju históriu“. Viac než po 100 rokoch hnutia existuje veľa esperantských kníh a dokumentov, ktoré majú veľkú hodnotu, ale vznikol problém, čo s nimi robiť? V súvislosti s esperantskými knižnicami a archívmi vznikol nový termín – ohrozené knižnice a archívy. Prednášky realisticky opísali situáciu, ale chýbala mi vízia, akým spôsobom prakticky využívať knižnice a archívy pre hnutie.

Pre mňa bola veľmi zaujímavá prednáška Amriho Wandela. Liezol po horách podľa stôp Tibora Sekelja v Ázii a Južnej Amerike. Mal dobrý nápad podľa knihy Tibora vystúpiť na Akonkaguu. Žiaľ prírodné príčiny stáli proti tejto myšlienke a Amri uskutočnil len časť svojich cieľov. Na budúci rok bude 70. výročie výstupu Tibora Sekelja na Akonkaguu.

Keď som sa prechádzal po kongresovom centre, stretával som sa zväčša so skôr narodenými esperantistami. Čo sa stalo, že počas ostatných rokov chýba mládež na Svetových kongresoch. Miestnosť vyhradená pre deti bola prázdna. Ak bude pokračovať tento vývoj, počas budúcich kongresov by sme mali premenovať miestnosť pre deti na miestnosť pre dementných ľudí. Tieto čierne myšlienky ma pochytili možno pre moje choré hrdlo. Preto som sa večer nezúčastnil na kongresovom bále.

 

Prvý slnečný deň

Utorok 23. júla 2013

V Reykjavíku sa stal zázrak. Celý deň svietilo slnko. Okrem toho deň bol úplne letný, lebo bolo 20 stupňov. Predpoludním bolo veľa zaujímavých udalostí.
Najprv sa predstavilo novozvolené vedenie. Všetci členovia vedenia hovorili o svojich vzťahoch s esperantom a o svojej práci pre esperanto. Nový predseda UEA, Mark Fettes (1961), je univerzitný profesor a žije v Ottawe (Kanada). Hoci sa narodil v USA, detstvo prežil na Novom Zélande. Esperanto sa naučil ako 14-ročný. Pracoval už vo vedení ako generálny tajomník. Aj nový podpredseda USA, Stefan MacGill (1948), má spojitosť s Novým Zélandom, lebo sa tam narodil. Od roku 1986 žije v Maďarsku. Je esperantistom od narodenia a veľa pracoval pre esperanto. Mark Schäffer (1962), generálny tajomník, je Nemec žijúci v Mexiku, esperantista od roku 1982. Pracoval na rôznych úrovniach. Stefano Keller, člen vedenia, je švajčiarsky esperantista, ktorý prežil mladosť v Maďarsku. Pôsobil v Budapeštianskej lekárskej esperantskej odbornej skupine. Profesiou je genetik. Barbara Pietrzak (1944) je známa poľská esperantistka, ktorá dlho pracovala ako novinárka v Poľskom rozhlase, v esperantskej redakcii. Počas dvoch volebných období bola generálnou tajomníčkou UEA. José Antonio Vergara (1962) je čílsky esperantista od roku 1982. Už počas obdobia rokov 2007-2010 bol členom vedenia. Profesiou je lekár, epidemiológ. Jung-kee Lee je juhokórejský esperantista od roku 1971. Veľa pôsobil v ázijskom hnutí.

Po predstavení nový generálny tajomník hovoril o tom, ako chce novozvolené vedenie UEA pracovať. Nasledovala diskusia, počas ktorej mnohí esperantisti navrhovali zmeny v práci UEA, aby sa zlepšila jej činnosť a rozširovalo esperanto.

V sále Lapena prednášal o ESF (Esperantic Studies Foundation) jeho predseda Mark Fettes. Je to nadácia pre esperantské štúdiá a finančne podporuje štúdie, diela a konferencie, ktoré sú o jazykovej rôznorodosti a prostriedkoch pre rovnocenné a trvalé spolujestvovanie jazykov. ESF podporuje aj SES (Letnú školu esperanta), ktorú niekoľko rokov organizuje  E@I na Slovensku.

Veľmi zaujímavú a zábavnú prednášku mal Siru Laine, ktorý hovoril o svojom 6-ročnom pobyte na Islande.

Popoludní bola exkurzia do Modrej lagúny. Cestou k nej sme sa zastavili pri rezidencii prezidenta Islandu. Pred rezidenciou stojí pekný kostol s vitrážovými oknami. Ďalej sme sa zastavili v Krýsuvíku. Nie je to činná sopka (posledná  erupcia v roku 1340). Na jej území je veľa teplých prameňov. Z fumarol striedka voda, ktorá obsahuje síru.

Posledná zastávka bol hlavný cieľ – Modrá lagúna pri rybárskom meste Grundavík. Je tu postavená geotermálna elektráreň, pri ktorej na lávovom poli vyrástla lagúna, ktorá je jednou z najznámejších turistických miest na Islande.

 

Grónsko

Streda 24. júla 2013

Tradične je tretí kongresový deň exkurzný. Vybral som si cestu do Grónska. Let z Reykjavíku do Kulusuku sa začal na letisku v Reykjavíku, ktorý slúži na domáce lety. Letisko v Keflavíku je medzinárodné letisko. Vzdialenosť medzi Reykjavíkom a Kulusukom je približne 700 km a lietadlo ju preletí za 100 minút. Kulusuk je grónska obec, ktorá sa nachádza na východnom pobreží Grónska. Žije tu viac než 200 obyvateľov – Eskimákov. Letisko je jednoduché a skladá sa z jednej pristávacej plochy a malej haly. Pristávacia plocha sa skladá zo zvalcovaných kamienkov a piesku. Počasie bolo pekné a úspešne sme pristáli. Z letisko sa dajú vidieť pohoria, ktoré sú ostré a zväčša s ľadovcami. Fjordy sú plné plávajúcich ľadovcov. Prašná cesta vedie do obce pri cintoríne. Eskimáci sú animisti s kresťanskými vplyvmi. Preto na cintoríne sú kríže, ale bez mien. Veria, že duša je večná a mŕtvola nemá meno. Z cintorína cesta zostupuje do obce, ktorá sa skladá z riedkych domov, malého morského prístavu, školy, obchodu, turistického obchodu a kostola. Pri domoch na dlhých reťaziach sú priviazaní psy, ktorí v lete ťažko prežívajú. Veľkým problémom je voda pre psov. Videl som, ako nejaký Eskimák traktorom priviezol množstvo snehu a vysypal ho pri psoch. Sneh je nápoj pre psov.

Dajú sa tu vidieť konštrukcie, na ktorých Eskimáci sušia rybie mäso. Pri pobreží nám nejaký obyvateľ predstavil tradičné eskimácke piesne. Jeho divadelné schopnosti boli vysoké. Tvárou a spevom dobre predstavil obsah piesní. Na morskom pobreží sme videli tradičný eskimácky kajak. V kostole bolo teplo a videl som náboženský spevník v eskimáckom jazyku. Na pošte som si kúpil peknú obálku s peknými poštovými známkami a poslal som ju na svoju súkromnú adresu. Dúfam, že príde na Slovensko. Obyvatelia prijali návštevníkov a niektorých som mohol vyfotiť.

Po niekoľkohodinovej návšteve Kulusuku sme odleteli z Grónska. Počas letu som videl hýrivé skalnaté pobrežie Grónska s ľadovcami. Je to veľká krajina, ale pre život ťažko prijateľná.

 

Jazda na koni a očistec

Štvrtok 25. júla 2013

Vo štvrtok sa uskutočnili ďalšie zaujímavé stretnutia a prednášky. Hneď ráno Centrálny úrad odpovedal na mnohé otázky. Prekvapením bol oznam japonského esperantistu Lee Jung-kee o krádeži v hoteli Gardur. Ukradli mu dva mobilné telefóny a veľkú sumu peňazí. Ďalšie otázky a návrhy sa týkali Svetového kongresu, ročenky a siete delegátov. Niektoré boli múdre a niektoré naivné a nereálne. Úradníci z Centrálneho úradu trpezlivo odpovedali na každú otázku. Niekoľkí esperantisti sa poďakovali úradníkom. Dva príspevky boli ironické a pre mňa neprijateľné. Autori príspevkov nenavrhli nič a nepriamo zaútočili na úradníkov. Ten, kto pracuje pre myšlienku, chápe, prečo príspevky s rovnakým obsahom pôsobia proti úspechu myšlienky. Videl som, že počas minulých kongresov niekoľkokrát zaútočili na úradníkov. Pre nich tento bod programu Svetového kongresu je očistec.

Popoludní som jazdil na koni na farme ÍS HESTAR, kde sa chovajú islandské kone. V porovnaní s inými koňmi sú islandské nižšie než kontinentálne kone s prudko rastúcou hrivou. V centre farmy nás po privítaní krátko poučili a predstavili krátky inštruktážny film. Všetci pracovníci na farme hovorili po anglicky a nikto po esperantsky. Dobre tlmočila mladá dcéra Věry Barandovskej, ktorá ovláda štyri jazyky. Potom sme sa zoznámili s našimi koňmi a začala sa jazda v blízkom priestore. Jazda na koni bola v peknej prírode, kde okrem lávových polí sú zelené lúky a malé lesy. Kone boli trpezlivé a nikto nemal problémy.

Večerný kultúrny program bol venovaný koncertom. Prvá bola huslistka Sara Su Jones z USA, ktorá je esperantistkou od narodenia. Vrátila sa na Svetový kongres po 21 rokoch. So svojím partnerom a klaviristom Dennisom Mooreom predstavili skladby Rachmaninova, Kreislera, Gershwina, Glucka a Masseneta.

Druhý koncert malo duo Alaniz-Tomás. Obaja pochádzajú z Argentíny. Koncertná klaviristka Teresita Inés Alaniz začala hrať samostatne a potom s klarinetistom a barytónom Gustavom Tomásom predstavili rôzne symfónie a sonáty. Obidva koncerty boli na vysokej umeleckej úrovni.

Večer bolo pred kongresovým centrom Harpa stretnutie automobilových veteránov.

 

Posledné dva dni

Piatok a sobota 26. a 27. júla 2013

Piatkový program sa začal prednáškou Věry Barandovskej-Frankovej o „Ostrove Thule skutočnom a fiktívnom“. Prednáška bola rozdelená na dve časti: historickú a duchovnú. V tej historickej autorka predstavila prehľad všetkých zmienok o geografii Islandu. V druhej časti hovorila o literárnych a hudobných dielach, ktoré obsahujú Thule. Výsledkom prednášky bolo, že Ultima Thule pravdepodobne nie je Island.

V kníhkupectve počas autorských prezentácií Petr Chrdle hovoril o svojej novej knihe „Profesionálne využívanie esperanta a jeho špecifické črty“. Veľmi hodnotná kniha, ktorá poukazuje na trhovú politiku, nie je idealistickým dielom, ale skutočným opisom súčasného esperanta na trhu a organizovania esperantských podujatí. Petr Chrdle zredukoval svoju činnosť a ako sám hovorí, do smrti bude vydávať len knihy. Svoju prezentáciu ukončil výzvou, že najlepšia forma rozširovania esperanta je jeho infikovanie. Jeho posledný výkrik sa podobal na Leninov a určite vojde do dejín esperanta: „Infikujte! Infikujte! Infikujte!“ Navrhujem vikipedistom, aby vložili túto vetu do zbierky viki-citátov.

Druhá predstavovaná kniha je „Littera scripta manet“, kniha na počesť 80. výročia narodenia Helmara Franka. O knihe hovorila jej redaktora Věra Barandovská-Franková. Kniha obsahuje veľa príspevkov rôznych autorov z mnohých krajín. Jednotlivé príspevky majú stálu štruktúru: fotografia prispievateľa, jeho životopis, anglické resumé, príspevok v národnom jazyku autora a jeho preklad do esperanta. Zo Slovenska prispela Eva Poláková príspevkom „Možnosti a nebezpečenstvo internetovej komunikácie“.

Každý rok sa počas Svetového kongresu uskutočnili „Súťaže UEA v krásnych umeniach“. Pred výsledkami súťaží diskutovali porotcovia a organizátori o kvalite a hodnotení príspevkov. Potom Perla Martinelli oznámila výsledky. Spomedzi víťazov a ocenených bola zaujímavá prezentácia Nicoly Ruggiera. Názov jeho víťaznej básne je „Stalo sa kedysi“.

V sobotu popoludní som mal výlet do Perlan. Je to veľká priemyselná budova, ktorá slúži ako rezervoár teplej (80 °C) vody. Päť obrovských cisterien, každá so 4 000 litrami vody, je uzavretých sklenenou kupolou, v ktorej je dvojposchodová reštaurácia. Okrem toho je vo vnútri Ságske múzeum a umelý gejzír. Z terasy je krásny výhľad na celé hlavné mesto.

Medzinárodný kultúrny večer sa začal divadelným predstavením „Nenechaj ma samého“, ktorý predstavili Saša Pilipovič a Georgo Handzlik. Potom umelci z rôznych krajín predstavili piesne, básne a tance. Zlatý klinec programu bol mladý klavirista Čaba Slezák, ktorý okrem sólovej hry na klavír počas posledného bodu programu, spoločného spevu, sprevádzal všetkých umelcov.

V sobotu je vždy počas kongresov slávnostné ukončenie. Tohtoročné viedol novozvolený predseda UEA Mark Fettes. Členovia vedenia hovorili o bodoch programu kongresu a poctili jubilantov a pomocníkov. Počas slávnostného príhovoru Mark Fettes nadchol účastníkov a zaviedol niekoľko nových spôsobov. Počas jeho príhovoru všetky účastníci kongresu pozdravili stiskom ruky svojich susedov a jeden druhému povedal, čo pre neho znamenal tento kongres. Ďalšia novinka bola, že po ukončení kongresu všetci členovia vedenia stáli pred kongresovým centrom a rozlúčili sa s každým účastníkom kongresu. Ak takto počas celého funkčného obdobia budú kvalitné novinky, naozaj hnutie bude napredovať.